pile

    Bol vcelku dobrý deň vo firme. Nebolo až toľko veľa práce, netlačil skoro žiaden stres zvonku. Zhruba okolo obeda sme sedeli s kolegami v kancelarii, kde pracuje jeden z našich brigádnikov. Je to naše útočisko, kde sa dá relatívne schovať pred jastriacimi očami šéfov, lebo nás nevidia hneď po tom, čo vtrhnú do kancelárie. Túto kanceláriu od projekčnej delia dvere. Takže máme dostatok času na to, keď vtrhne šéf do projekčnej kancelárie, zareagovať a začať sa tváriť, že na niečom dôležitom pracujeme... Boli sme v brigádnikovej kancelarii štyria. Ja, Kvaker, Téčko a Pištajeden.
Kvaker je vlastne podšéf mojich dvoch šéfov, bratov, ktorí spoločne vedú svoju firmu. Téčko je servisný technik.
Téčko, vie nesmierne dobre sebavedomie pozdvihnúť, ale ho aj nesmierne dobre dokopať a zadupať do zeme…

Kvaker nám v ten deň povedal, že ako bude zhruba nová budova firmy vyzerať z toho, čo mu šéfovci ukázali z projektov. Ano, naša firma sa už rozriastla natoľko, že si staviame na pozemku v Bratislave vlastnú budovu, kde budú sklady, ubytovacie priestory, kancelárie a samozrejme šéfovské posty.

Kvaker.
"Videl som pôdorysy a plány. Vlastne dole budú sedieť Šplecho, ja, šéfovci a baby z ekonomického, za nimi projekci,a teda mi. Hore budú byty. Na otázku, či bude aj sprcha pre kancelárie mi bolo povedané, že nie, lebo “vybraní” ľudia by to zneužívali a sprchovali by sa desať krát za deň. Celé prízemie bude postavené na štýl akvarka, čiže presklené priečky a bude sa vydiet všetko zo všadiaľ na prízemí. Bude nainštalovaný aj kamerový systém samozrejme.”

Cucal som nanuk, načúval ako kvitne hlúposť. Téčko počas toho len ukazoval zapästia a robil čvachtavé zvuky ústami, na znak toho, že mu to je úplne jedno aké veci tam budú, že jemu to vôbec prekážať nebude. Ja som nesúhlasne krútil hlavou a začal hundrať.
"No teba to nepáli, ale mňa áno. Dúfam, že ja tu už robiť nebudem, lebo tá budova, to bude mlynček na ľudí.”
Téčko na mňa pozrel s tými pochybovačnými očami, ktoré mu tentoraz vzplanuli rozhorčením a začal ma nenormálne dávať rečami dole.
“Ty sa v prvom rade pozri na seba! Čo si ty dokázal? Nič! Veľké hovno! Robíš uplnú pičovinu, na nič si nezarobil, nič si nepostavil, ani frajerku nemáš. Furt len doma jebeš do toho svojho WoWa. Nie si schopný veci dávajúce určitú súvislosť dať dohromady a niečo urobiť vyplývajúce z toho, bez toho aby ti niekto neukázal presnú cestú, ako to spraviť, aj napriek tomu že to už robíš xtý raz! Sa uvedom! Ty tu ideš rozprávať o kokotizme? Ani u požiarnikov ťa nechcú! Pozri sa na šefovcov! Chlapci majú firmu, zarabajú pokokot prachov, rozširujú si to a upravujú podľa toho ako oni chcú. Sú si sami sebe pánmi, pretože niečo dosiahli! Tak choď do piče s tými tvojími rečami, nárekmi a sopľami! Povedz niečo, čo robíš príkladne a potom hovor!”

    Nemal som mu na to čo povedat, ibaže je to celé hlúposť. Dal ma doprachu ako slanú buchtu. V ten deň som mal náladu úplne odrovnanú. Nie som náladový človek, ale toto som len ťažko vládal prehltnúť. Zamýšľal som sa nad sebou samím do večera, aj napriek tomu, že som šiel s bratom a kamarátmi na stanovačku, som nedokázal od myšlienky, že som úplná nula, upustiť... Pravdaže som sa posťažoval niekoľkým ľuďom, ako som dostal naložené. A priznal, že Téčko má asi pravdu. V pondelok 23.07.2007 som našiel od veľmi dobrého priateľa Zajomana reakciu na túto vec, ktorú som mu poslal vo veľmi podobnej forme prostredníctvom emailu. Tu je jeho odpoveď na môj spackaný deň.

    Tak toto je teda šupa! Bez ohľadu na to, čo povedal, je v tebe čosi, čo nik iny nemá, a to čosi je jedinečné, čisté a krásne. Napríklad humor.
    Kto iný má taký chytlavý humor ako ty? Kto iny sa vie tak schuti zasmiať? Máš dobré srdce, Pile, a to je hlavné. Chlapci majú firmu, zarábajú pokokot prachov a o desať rokov si budú z toho platiť psychiatrov a o pästnásť mramorové hrobky. Je dobre, že ti to povedal tak otvorene. Proste vypustil, čo dlhšie držal. Jeho argumenty sa však dajú ľahko vyvrátiť. Je nezmysel podporovat šialený komerčný vzostup, pretože ten nie je o živote, ale len o ďalšom komerčnom vzostupe. Ja viem, že mnoho ľudí to nezaujima, alebo radšej nechcú počúvať, ale celá tzv. moderná civilizácia žije na dlh. A ten dlh je už obrovský a banka, ktorá nám ho poskytuje, naša planéta, už čoskoro vyžiada peniaze aj s úrokmi. Uvediem príklad, aby si mal zrozumiteľný argument.

    Dnešné poľnohospodárstvo využíva ohromné plochy na pestovanie pšenice a iných obilnín. Keďže aj natoľko kvalitná a urodná zem, akou Slovensko je, je z tohto znásiľňovania už dlhodobo vyčerpaná, používa sa hnojivo.
Žiaľ, nejde o prírodné hnojivo, ktoré napríklad produkujú dážďovky, ale o chemikálie, ktorých odpad pri výrobe je ďalej nepoužiteľný a vysoko škodlivý, tak sa vypúšťa do riek. Prečo znásilňovaná? Pretože neexistuje miesto na Zemi, ktoré by bez zásahu človeka v jednom priestore obsahovalo monokultúru. Monokultúra je drasticke prevládanie jediného druhu flóry alebo fauny. Naopak, v prírode existuje veľmi bohatá multikultúra. To je prirodzené prostredie, kde každý druh je oveľa výživnejši a kvalitnejší a kde sa svojim pôsobením každý jeden druh stará o budúcnosť svojho okolia. Ak ale chceme získať veľké pole na pšenicu, musíme zrušiť les a zabiť tisíce rôznych druhov a nahradiť ich jediným. O budúcnosť sa nestaráme. Ak pôda už ani pomocou hnojív nevydáva dosť, jednoducho sa zruší další les. Takáto pôda sa spamätúva desiatky rokov. Plnohodnotný les môže vyrásť za 150 rokov.
    Ak sú ale takéto argumenty slabé, prepneme sa do materiálnej roviny, na ktorú sú materialisti citliví. Aby sme dokázali zrušiť les, zorať pôdu, zasiať semä, pohnojiť pôdu, zožať úrodu, potrebujeme ťažké stroje, tie si žiadajú značné náklady na palivo a údržbu, palivo si žiada ropu, ropa spôsobuje vojny. Kým sa pšenica k spotrebiteľovi dostane vo finálnej podobe, prejde dlhým a komplikovaným procesom. Problém je, že spotrebiteľ pojme túto pšenicu, ale nevráti späť žiadnu energiu, naopak, ešte viac spotrebuje, pretože výrobky z pšenice sú balené do obalov robených opäť z ropy. V reči čísel platí, že pšenica si na seba nikdy nezarobí. To znamená, že celý tento proces je dotovaný. Je dotovaný z virtuálnych odvetví, akým je práve napríklad komerčný sektor, ktorý nevytvára žiadne skutočne použiteľné trvalo udržateľné hodnoty. Komerčný sektor vytvára komerčný sektor. Stači sa pozrieť na reklamy. Milióny ton nezmyselných vecí bez reálnej hodnoty. Kedže už dochádza dlh a čoskoro nebude kde dolovať (v týchto rokoch vrcholí ťažba ropy, zúfalo sa míňajú pralesy, atď.), tento životný štýl, akým sa hrdíme, začne byť veľmi nákladný.
    To je jednoduchý princíp. Nájdeš obrovské ložisko ropy, začneš ju predávať lacno, pretože keby si ju predával draho, zákazník ropu kúpi od iného a ty nezarobíš. Keď sa ale ropa začne míňať a ty si povedzme posledný, kto ešte nejakú vo svojom ložisku má, predáš ju hexa ultra draho, pretože ju zakazník určite kúpi, kedže nemá inú možnosť. To je klasika, dopyt/ponuka. Už sa mi nechce, píšem to už vyše hodiny.

Proste ver svojmu dobrému srdcu.

Takáto reakcia od priateľa ma potešila a pozdvihla morálku. Aj keď poukazuje na nevyvrátiteľne prichadzajúce zlé časy... Každopádne to otvorí oči pýttajuc sa, čo by bolo riešenim pre šťastie rádového človeka žijúceho tak, aby neškodil svojmu okoliu, naopak ho zveľaďoval a podporoval bez ťažkej driny akú väčšina z nás vynakladá v súčastnosti.